Olympijské hry

Sydney 2000

20 roční Hochschornerovci najmä vďaka skvelej druhej finálovoej jazde získavajú svoju prvú zlatú olympíjsku medailu!

Napriek tomu, že v Sydney to bola naša prvá olympiáda, ľudia nás už brali ako favoritov. Takisto aj my sami sme od seba očakávali nejaké výsledky lebo sme vedeli, že na to máme. Rok predtým sme celkovo vyhrali Svetový pohár, olympijsky rok Majstrovstvá Európy, takže sme si na medailu verili. Nešli sme tam s tým, že pôjdeme a uvidíme. Chceli sme proste spraviť dobrý výsledok a doniesť medailu. Chceli sme dosiahnúť taký výsledok, aby sme v Aténach mohli obhájiť zlato.
Predtým, ako začali naše jazdy, začali sa aj iné súťaže, na ktorých sa už rozdávali medaile. Boli sme veľmi nedočkaví, chceli sme už ísť konečne jazdiť, aby sme už aj my mali nejakú medailu. Keď Mišo Martikán získal deň pred našou finálovou jazdou striebro a Juraj Minčík bronz, veľmi sme im závideli, že už majú potom, a že už majú medaile vo vačku.. Strašne sme už chceli aj my nejakú :). (Ich zisky sme oslávili spoločne v McDonalde)
Počas finálovej jazdy to bolo šialenstvo :). Počuli sme z brehu kričať ľudí, ako super ideme, ako nás povzbudzujú, Mišo Martikán zorganizoval bežeckú štafetu s trúbkami a rapkáčmi, bolo to perfektné. Ľudia nás hnali do cieľa, a takisto nás v cieli informovali o ťuku Francúzov – vtedy sme si pomysleli – máme to v suchu. V hľadisku spolu s množstvom divákov sedela dokonca aj anglická princezná Anna.
Vyhrať s náskokom 6,07 sekúnd pred striebornou poľskou loďou, hoci to nebola naša pravá životná jazda, ale zato určite najdôležitejšia, bolo fantastické. Otec spolu s Mišom Martikánom a Jurajom Minčíkom skočili za nami do vody – boli to naši prví gratulanti. Z týchto závodov sme mali celkovo dobrý pocit. Po závodoch sme išli aj naše víťazstvo (tak ako Mišove a Jurove) osláviť do McDonaldu.
Po našom finále sme v Sydney ostali ešte týždeň, čo nám umožnilo nie len vychutnať si a užiť si aj iné závody, napr. atletické, skoky do vody a pod. ale absolvovať aj rôzne výlety do mesta. Už nás nič netrápilo, medaila bola doslova vo vačku, tak sme si už kľudne užívali olympiádu a Austráliu :). Po závode nás austrálčania pozvali do Hiltonu na večeru, filatelisti nás pozvali na súťaž konajúcu sa v Austrálii, kde sa konala aj ich výstava. Po OH nás pozvali do Monaka, kde sa konalo stretnutie všetkých olympijských víťazov.
Návrat zo Sydney bol veľkolepý, všade nás vítali – na letisku, v lodenici spravili diskotéku, na námestí nás vítal moderátor s množstvom fanúšikov. Odvtedy tie olympiády boli akoby len obyčajné Majstrovstvá sveta. Nič zvláštne.
Naša prvá olympiáda bola veľkolepá s najbohatším a najzaujímavejším poolympijskym programom :).

Atény 2004

Olympíjske hry v Aténach a vysnená finálová obhajoba s luxusným náskokom 3,82 sekundy.

Štyri roky pred olympiádou v Aténach boli všeliaké – v roku 2001 sa nám síce dobre jazdilo, ale kvôli pádu dvojičiek zrušili majstrovstvá sveta v Amerike, rok potom sme vyhrali všetko, čo sa dalo, avšak predolympijský rok  2003, sme vyhrali iba bronzovú medailu na Majstrovstvách sveta – tak sme boli z toho dosť sklamaní, a ľudia nás už moc nepovažovali za favoritov na olympiáde. A práve na olympiáde to bol praví opak. Jazdilo sa nám tam výborne. Dokonca po štyroch olympiádach už možeme povedať, že najlepšie zo všetkých olympiád!
Aténsky areál bol najkrajší areál na svete. Keď sme sa vyviezli výťahom na štart, všetko bolo ako na dlani – tribúny, diváci, sveteľná tabuľa. Bol to nádherný pocit ako na vyvýšenej plošine. Perfektné.
Finálová jazda nám skoro unikla. Otec bol v tom, že program bude rovnaký ako deň predtým, keď štartovali iné kategórie. Avšak naše finále posunuli o pol hodinu skôr. Zostávala štvrťhodina do štartu. Bol to poplach ako na hasičskej stanici. Rýchlo sme si navliekli špricky a vesty, sadli do lode a išli.
Napriek všetkému sa nám jazdilo neskutočne dobre. Sedela nám voda, sadla nám i trať, loď, mali sme svoj deň. Ideálna harmónia na víťazstvo. Vyhrali sme s takmer 4sekundovým rozdielom, nebyť ťuku, bolo by to takmer 6sekúnd, čo bol senzačný rozdiel. Obhajoba zlata spred štyroch rokov nás veľmi tešila. Prežívali sme to intenzívnejšie. Vedeli sme, ako naše úspechy potešia najbližších.
Aténska olympiáda bola naša pocitovo najlepšia olympiáda!
Let z olympiády bol vzrušujúci. Išli sme prezidentským špeciálom a ocitli sme sa uprostred búrky. Chytili sme poriadnu turbulenciu, ktorú sprevádzal aj 100metrový pád. Keďže máme radi adrenalín, pre nás to bolo perfektné 🙂
Návrat z tejto olympiády už nebol takí veľkolepý, bol skromnejší, i keď nás na letisku čakalo neuveriteľné množstvo ľudí, pretože sme prileteli do Bratislavy. Po návrate nás privítali v Dome športu, kde pre nás pripravili občerstvenie a kamaráti nám spravili oslavu.
Olympiáda v Aténach bola oproti olympiáde v Sydney blízko domova, nebol tam takí časový posun, bolo to v podstate to, na čo sme boli zvyknutí. Taká “domovina“.

Bonbónik – Na otváracom ceremoniáli nám v pamäti utkveli naši dráhoví cyklisti, ktorí boli počas celej olympiády prefarbení na blond – hovorili si blondýnky :).

Peking 2008

Tretia zlatá na tretej olympiáde. Hochšíci vstupujú do klubu nesmrteľných!

Na Pekingskej olympiáde nás považovali za najväčších favoritov. Táto olympiáda nám strašne rýchlo ubehla. Ani sme sa nenazdali, a už sme mali po finálovej jazde. Neužili sme si ju tak, ako predošlé olympiády. Možno aj preto, že sme mali poposúvané závody a predĺžené závody. Kvôli búrke zrušili finálové jazdy, odjazdilo sa iba semifinále a finále sa išlo až na druhý deň. Bolo to celé veľmi rozťahané. Nemalo to taký „náraz“.
Vo finálový deň sme zvolili babyterapiu. Ráno sme išli za sestrou a jej dcérou Anetkou do neďalekého hotela, ktoré nás prišli do Pekingu povzbudiť. Pomohlo nám, že sme sa mohli odreagovať s neterkou, ktorá v ten deň zvládla svoje prvé kroky.
Víťazstvo v Pekingu, zisk zlatého hetriku, bolo naše najemotívnejšie víťazstvo. Boli sme z neho najšťastnejší. Stálo nás veľa nervov a dva dni obrovského napätia.
Návrat z olympiády bol skromný, nič veľké, akoby sme vyhrali nejaké Majstrovstvá Európy :).

Londýn 2012

Štvrtá olympiáda, štvrtá medaila. Bronzová.

Olympíjske hry Londýn 2012 bronzová medaila

Do dejiska OH 2012 sme často chodievali na závody a na sústredenia. Boli sme na to miesto tak zvyknutí, že to nebol už taký veľkolepý olympijský zážitok. Bola to skôr taká rutina.
Do Londýnskej olympiády bolo “zvykom“, že na každej olympiáde postavili kanál, ktorý bol TOP. Každou olympiádou bol kanál lepší než ten predošlí. Tento kanál nebol TOP, predchádzajúce kanály boli oveľa lepšie.
Na prekvapenie na tomto závode sme nemali formu a zle sa nám pretekalo. Už počas jazdy bol jasný výsledok. Keď ideme dobre, cítime to. Počas finálovej jazdy sme vedeli, že ideme zle celú jazdu. Trať nám absolútne nesadla. Od prvých brán sa nám kopil problém na problém. Dvakrát sme skoro nabehli na prekážky, čím sme sa dostali na pomalšiu vodu pri kraji trate. Tým pádom sme museli veľmi makať, sťahovať stratu, a preto sme schytali aj ťuk. Po ťuku sme už museli ísť úplne na risk. Vo finiši sme boli so silami v koncoch.Mysleli sme, že to nebude ani na medailu. Avšak na to, ako sme sa na trati trápili, musíme byť spokojní aj s bronzom. Keď aj odhliadneme od toho, že sme získali bronz, táto finálová jazda sa nám zo všetkých olympijských jázd išla najhoršie. Máme z nej najhorší pocit. S našim výkonom na Londýnskej olympiáde sme spokojní len na 21 percent. Kuriozna situácia nastala po návrate domov, kedy sa Peťová mediala rozpadla.“

O to viac sa tešíme na olympiádu do Ria v roku 2016“ 🙂